Náboženstvo a sexualita človeka sa často dostávajú do rozkolu. O to viac, ak je veriaci kresťan homosexuál. Jeho viera mu totiž neumožňuje mať vzťah, pretože takéto konanie považuje za hriech. Tento človek prichádza do duševného sporu, pretože viera v Boha a cirkev je pre neho prirodzená rovnako, ako vlastná sexualita.

Som silne veriaci, mám krst, prvé sväté prijímanie, birmovku. Svoju vieru žijem aktívne: pravidelne chodím na sväté omše, som miništrantom a aktívne sa podieľam na dianí v našej farnosti. Organizujem rôzne stretnutia i tábory mladých katolíkov. Zároveň – som homosexuál. Nevybral som si to.“ Presne takto sa mi predstavil mladý muž, ktorý sa mi postupne zdôveril so svojím vnútorným rozpoložením.

Kedy si si uvedomil svoju sexualitu?

Bolo to počas letných prázdnin medzi 8. a 9. triedou ZŠ. Vnímal som, že je niečo so mnou inak – na telesnej som si všímal chlapcov, zatiaľ čo oni pokukovali po dievčatách. Zároveň som si nevedel predstaviť vzťah s opačným pohlavím. Najskôr som nevedel spracovať a uvedomiť si, čo to znamená pre moju budúcnosť. Trvalo rok kým som pochopil, čo znamená to, že som gejom. Kládol som sám sebe otázku: Môžem byť zároveň kresťan a milovať chlapca?

Mal si sám pred sebou pocit zlyhania?

Nebol to pocit zlyhania, skôr neistota, strach, nevedomosť, čo to môže spôsobiť.

Ako si sa vysporiadal s tým, že by si podľa „zákonov“ svojho náboženstva nemal mať vzťah s mužom?

Biblia i Cirkev sama je veľmi zložitý celok. Tvorí ju kvantum kníh, svedectiev, pápežských nariadení atď. V Biblii je množstvo statí, ktoré zakazujú rozličné veci, ktoré dnes väčšina populácie – aj veriaci, považujú za normálne / tolerované. Hovorím o veciach ako sú napr. rozvod, predmanželský sex… Samozrejme, Cirkev vo svojom učení stále odhovára od týchto prehreškov, no v žiadnom prípade ľudí, ktorí sa rozvedú nenálepkuje ako „tí druhí“, alebo ako ľudí, ktorí len šíria nejakú nebezpečnú ideológiu.

Kvituješ teda to, aby sa Cirkev začala pozerať na túto problematiku „modernejšie“?

Kresťanské učenie sa v priebehu dejín modernizovalo – zrušila sa inkvizícia, Zoznam zakázaných kníh. Preto nevidím dôvod, prečo by nemohla zmeniť svoje stanovisko v téme homosexuality v 21. storočí, kedy to už nie je tabu. Navyše verím, že Boh je láska a nemyslím, že by odsudzoval spolužitie dvoch žien či mužov – ak sa majú radi, sú si verní a pritom dodržujú ostatné cirkevné zvyklosti, napr. pravidelná účasť na sv. omši, sviatosti zmierenia… Skôr si myslím, že táto predstava vadí z nejakého dôvodu vysokopostaveným, starým predstaviteľom Cirkvi, ktorí presúvajú svoj názor cez kňazov až k bežným ľuďom z kostolných lavíc.

Medzi podobných kňazov iste patrí aj populárny Marián Kuffa, ktorý bol už niekoľkokrát nominovaný na titul Homofób roka.

Samozrejme, počul som o ňom a mal som možnosť vypočuť si aj jeho kázanie. Nebolo to nič príjemné, pretože každou jeho vetou som mal pocit, že sa zmenšujem, až na veľkosť drobného červíka, ktorého môže ktokoľvek zašliapnuť. Naviac ma zabolel pohľad na moju starú mamu, ktorá mimovoľne prikyvovala. Na druhej strane sa tomu ani nečudujem: predstavte si, že ste postaršia veriaca pani a o LGBT ľuďoch ste nikdy nepočuli. Chýba vám akákoľvek osobná skúsenosť s podobným človekom a kňaz – služobník boží, vám opakuje, akí sú homosexuáli zlí, zvrátení a nebezpeční. Ten istý kňaz, ktorého celý život vnímate ako absolútnu autoritu.

Má kňaz skutočne takéto vysoké postavenie v spoločnosti?

Vnímam to najmä v dedinách. Kedysi boli najváženejšími občanmi práve richtár, učiteľ a kňaz. Preto postoj, že kňaz je neomylný a má pravdu vo všetkom, je v mnohých obciach stále prítomné.

Predpokladám teda, že s kňazom v svojom bydlisku si o tom nekonverzoval…

Párkrát som uvažoval, že sa budem spovedať v meste (nie u nás na dedine), že sa mu zverím a spýtam sa ho na názor. Žiaľ, ešte som nenabral odvahu. U nás by to nebolo možné, pretože na dedine, kde žijem, každý pozná každého. Aj keď kňaza viaže tzv. spovedné tajomstvo – čiže všetko, čo sa v spovednici dozvie, si má nechať pre seba, nechcel by som riskovať, že by sa omylom preriekol a táto informácia by sa dostala k mojej rodine. Tiež mám strach, že by ma odsudzoval, že by už nechcel, aby som pomáhal pri organizácií aktivít pre deti a mládež.

Prečo nechceš rodine povedať o svojej sexualite?

Z rodiny to vie už moja staršia sestra, ktorá stratila vieru v Boha, teda je z nej aj napriek kresťanskej výchove ateistka. Nemala s tým žiaden problém, dokonca to sama odpozorovala a spýtala sa priamo. Zvyšku rodiny sa to zatiaľ bojím priznať. Je to presne preto, lebo sa obávam, že by to spájali s vierou a odsúdili ma.

Necítiš potrebu dať to najavo a nedusiť to v sebe?

Momentálne nemám vnútorný problém s tým, že o tom nevedia. Napriek tomu si uvedomujem, že to raz zistia. Neviem, akým spôsobom – či im to raz večer poviem, alebo prídem domov držiac za ruku svojho partnera. Každopádne nechcem, aby sa to dozvedeli od niekoho iného a tiež to nechcem držať v tajnosti naveky.

Ako to, že si nestratil vieru v Boha?

Nemyslím si, že ma Boh mojou orientáciou nejako potrestal. Každý z nás je taký, aký je. Ja som mal to šťastie / smolu, že sa mi páčia muži. Fakt, že niektorí kresťania sú otvorene a priamo vyhranení voči homosexuálom ma, samozrejme, vždy zamrzí. Ale moju vieru v Boha – ktorý sám je láska, to neoslabuje.

Čo ťa viedlo k registrácií na portál Dúhy.sk?

Chcel by som vyjadriť nádej, že aj téma vzťahov rovnakého pohlavia raz nebude v Cirkvi zneužívaná ako nástroj šírenia strachu, ale že sa otvorí slušný dialóg. Splnil by sa mi sen, ak by som si raz s najlepším chlapcom na svete povedať svoje „áno“ pred oltárom i Bohom v nejakom historickom kostole bez toho, aby nás za dverami chrámu čakala tlupa nabúchancov v zelenom a pohoršená staršia generácia. Máme pred sebou dlhú cestu, no ani Rím nebol postavený za jeden deň. Čím skôr sa začneme pokúšať o tieto dialógy, tým lepšie.