Aktivizmus a solidarita sprevádzajú boj o ľudské práva počas celej známej histórie. Dnes sú rovnako dôležité ako kedysi, minimálne v úlohe informovania verejnosti o momentálnej situácii svetového či nám bližšieho Európskeho diania v rovine ľudských práv.

Dezinformačné plátky, alterantívne médiá a konšpirátori nám na nosy vešajú svoje vymyslené pravdy a fakty o nátlaku západnej liberálnej spoločnosti ohľadom ľudských práv, LGBT+ práv, práv žien a podobne; západ si podľa nich presadzuje svoje ideológie bez ohľadu na pocity väčšiny a sú negatívnym vplyvom pre spoločnosť. Príkladmi na záujem spomenutých plátkov zo slovenského prostredia sú napríklad vyjadrenia Zem&Vek na adresu poľského prezidenta Andreja Dudu ohľadom LGBT+ komunity, ďalej rozoberanie „filozofie“ komunity očami autorov kresťanského denníka Postoj, a v neposlednom rade sem patrí aj nahnevané dupnutie si Infovojny prostredníctvom featured článku hovoriacom o štátom dotovanej finančnej podpore Pride pochodu online.

Problémy komunít bývajú pre podobné voľne dostupné príspevky bagatelizované, ironizované alebo popierané. Zatiaľ, čo sa svet a Európa vysporiadavajú s pandémiou vírusu covid-19, menia sa legislatívy, podávajú sa návrhy a prijímajú sa zmeny. Pod zástierkou zlepšenia situácie a ponuky pohodlnejšieho života pre väčšinu sa uberá z práv menšín. Pre príklady nemusíme chodiť ďaleko.

Susedia a práva

Slnko aj vychádza, nie všetci najbližší európski susedia nutne šliapu po ľudských právach – Česko a Rakúsko sú na opačnej strane spektra boja o práva. Negatívne postoje verejnosti sa tu-tam objavia vždy, sú však vo výraznej menšine. Zameriame sa preto na ohniská rozporov na Slovensku a našich najbližších susedov v Európskej únii.

Slovensko

Zmena vlády po parlamentných voľbách spustila celú sériu nepriamych aj výrazných zásahov do ľudských práv.

Odchod Oľgy Pietruchovej, bývalej riaditeľky odboru rodovej rovnosti, s témou LGBT+ súvisí síce len okrajovo, ale predsa stojí za spomenutie. Odstúpenie z funkcie sa odvíja z negatívneho tlaku na Pietruchovú pre tematiku Istanbulského dohovoru a objavujúce sa hoaxy obviňujúce dohovor zo šírenia „škodlivej gender ideológie“ (pôvodne spomenutej práve v dohovore v rámci rovnosti rodov, vysvetľované právnikmi). Komentáre na osobu Pietruchovej pokračovali aj po jej odstúpení, neobišli ani odbor rodovej rovnosti – s novým riaditeľom Milanom Krajniakom sa má zmeniť aj názov odboru. Vyňatím slova „rod“ chce Krajniak bojovať proti gender ideológii, hoc podľa vlastných slov nepozná pravú definíciu.

Neoddeliteľnou súčasťou práv a tematiky LGBT+ je aj Pride, ktorý sa tento rok konal 25.7. online na oficiálnej facebookovej stránke Dúhového pochodu. Oficiálnym listom ho podporila prezidentka Zuzana Čaputová. Podobne hladký priebeh s podporou však nebol vždy samozrejmosťou. Ministerstvo kultúry pod taktovkou Ľubice Laššákovej pozastavilo dotácie na aktivity podporujúce inakosť (pozn. okrem toho boli zoškrtané aj dotácie divadiel, ochotníkov, literárnych aktivít a podobne, peniaze boli presunuté na iné účely). Paradoxne, verejnosť jej krok neodsudzovala, skôr podporovala. Rozpočet venovaný inakosti je pod paľbou každoročne, organizátori preto presúvajú zdroj svojej podpory skôr na neštátnych podporovateľov, čím štát šliape po dôstojnosti a právach komunity.

Ďalším zasiahnutím do ľudských práv na Slovensku, je, samozrejme, dohadovanie vlády ohľadom interrupcií, čím sú priamo ohrozené ženskosť, dôstojnosť, práva a sexualita žien. Obhajoba návrhu interrupcií stojí na takzvanom „pro-life“ argumente, ochraňujúceho život plodu, nie matky samotnej. Napriek prisľúbeniam vlády zdržať sa sociálnych otázok v hlasovaní sa návrh Anny Záborskej podal a zároveň dostal do prvého čítania. Vláda nevzala do úvahy ani požiadavky demonštrantov protestujúcich za ženské práva.

Ženské práva a práva LGBT+ komunity sú tŕňom v oku aj mimo hraníc Slovenskej republiky. Už spomenutý Istanbulský dohovor, zameraný predchádzaniu násiliu na ženách, rieši aj otázky rodu a pohlavia, ktoré sú zásadová pre rozhodovanie vlád o prijatí alebo zamietnutí Istanbulského dohovoru. Rod a pohlavie sú (okrem iného) priamo naviazané na práva a život transrodových osôb. Krajiny v našom bezprostrednom susedstve vidia práve v tomto kameň úrazu.

Maďarsko

Vláda Viktora Orbána priniesla na ceste k demokratickejšej Európe mnoho sklamaní. V rovinách ľudských práv, uznania minorít, akademickej slobody a novinárskej slobody reči bola maďarská vláda niekoľkokrát napomenutá aktivistami alebo priamo radou európskeho parlamentu. Kritika Maďarska Európskou úniou je zhrnutá v súhrnnom dokumente prirovnávajúcom kroky Viktora Orbána ako cestou späť do stredoveku.

Z nenávistných rečí a prehláseniach namierených proti LGBT+ komunite sa stali postupne vyhlášky. Najprv boli pre Orbána homosexuáli devianti a mentálne chorí jedinci. Neskôr sa stali nevítanými a nechcenými osobami. Prvým krokom k pošliapaniu práv bolo odmietnutie ratifikácie Istanbulského dohovoru z dôvodu „strachu zo šírenia gender ideológie„, rovnako ako na Slovensku.

Výrazným zasiahnutím do práv je predovšetkým vyhláška popierajúca existenciu a legálne rozpoznanie transrodových osôb v Maďarsku, navyše v deň viditeľnosti transrodových osôb (31. marec). Spolu s diskrimináciou zvyšku LGBT+ komunity stojí Orbán a jeho pravá ruka János Áder podľa vlastných slov na ochrane tradičnej rodiny a tradičnej kultúry. Homosexuálov a adopcie detí homosexuálnymi pármi spolu prírovnávajú k pedofílii.

Poľsko

Zrejme najväčšie ohrozenie ľudských práv prichádza zo strany Poľska. Európska únia síce monitoruje situáciu, vyzýva kompetentných k činnosti, lenže žiadne kroky zatiaľ neboli úspešné. Pre nadväznosť s tematikou Istanbulského dohovoru, Poľsko zatiaľ na svoje rozhodnutie čaká, po znovuzvolení prezidenta Andreja Dudu a vyjadreniach momentálnej vlády ale vyplýva, že ratifikovaný nebude. Zároveň, rovnako ako u nás, aj v Poľsku je momentálne horúcou témou interrupčný zákon, zatiaľ najprísnejší v Európe, takisto zasahujúci do ženských práv a sexuality.

Andrej Duda už predtým, než bol znovu zvolený za poľského prezidenta, viedol nečestnú hru voči svojmu liberálnemu oponentovi – varšavský starosta, politológ Rafał Trzaskowski – tým, že ho očierňoval vo verejnej televízii pomocou manipulácie a zavádzania. Po tesnej výhre sa vrátil k svojej predošlej konzervatívnej agende; homosexuálov, podobne ako Orbán, nazýva deviantmi. LGBT+ komunita je podľa neho len zvrátenou ideológiou, jeho slovami, pre Poľsko horšia ako komunizmus.

Poľsko svoje takzvané opatrenia proti šíreniu LGBT+ ideológie opatrilo zavedením LGBT+ free zón, pre ktoré s nimi aj prerušili partnerské krajiny a mestá spoluprácu (napríklad holandské mesto Nieuwegein prerušilo priateľskú spoluprácu s poľským mestom Pulawy). Rovnako bolo zakázané učiť o LGBT+ histórii v školách, LGBT+ samotné bolo označené za vlnu pliagy a moru pre tradičné Poľsko.

Deň po znovuzvolení bola navyše zatknutá poľská LGBT+ aktivitska Małgorzata Szutowicz. Nezávislé zahraničné médiá hovoria o neprimeranom policajnom zákroku, ktorému mohlo dokonca predchádzať sledovanie či odpočúvanie. Napokon bola prepustená po zaplatení kaucie, čin mal slúžiť ako odstrašenie pre zvyšok aktivistov.

Nenávisť a utláčanie práv neprišlo zrazu, Poľsko má s ľudskými právami problémy už dlhšie. Najvýraznejším príkladom je smrť podporovateľa LGBT+ komunity na charitatívnej akcii – starosta mesta Gdańsk, Paweł Adamowicz bol zavraždený ubodaním pre politické a sociálne presvedčenia.

Úloha aktivizmu

Na záver treba hádam len dodať, že to, čo je teoreticky zakotvené v zásadách demokratického štátu ohľadom ľudských práv, ešte nemusí byť praktikované v realite, v skutočných spoločenstvách a komunitách. Hoaxy a polopravdy znevažujúce boj za rovnoprávnosť a ponižujúce dlhý boj za aspoň akú-takú rovnoprávnosť by ale nemali byť demotivujúce, práve naopak.

Úloha aktivizmu spočíva aj vo vzdelávaní a rezistencii proti nenávisti. Práve to je to najmenej, čo pre seba môžeme spraviť, cez solidaritu a podporu až po petície, stránením sa ľahostajnosti.