Tento list chcem venovať LGBT+ ľuďom, ktorí hľadajú, no nevedia nájsť a heterosexuálom, ktorí vidia, no nechápu. 

Prvé uvedomenie si svojej sexuality som pocítil vo veku 14 – 15 rokov. Mal som dvoch kamarátov a do jedného z nich som sa zaľúbil. Najprv som to nevedel priamo pomenovať a nerozumel som, či sa jedná skutočne o city alebo len o hlboké priateľstvo. Bol som ale omnoho sebaistejší, ak sa jednalo o neho – muža. Uvedomil som si, že city dievčaťa by som nevedel opätovať.

Moje odhodlanie dať mu najavo svoju identitu ešte umocňovalo jeho správanie. Zvykol mať totiž reči a prejavy akoby bol teplý – chalani to tak robili zo srandy. Ja som videl, že ide len o žarty, avšak páčila sa mi predstava, že by to bola realita. Po pol roku sa moje city natoľko „prehrotili“, že som sa s ním už ďalej nemohol baviť. Zdôveril som sa mu, snažil sa pochopiť ma. Ale bol hetero. Nedalo sa to vrátiť naspäť a ja som mu nemal čo vyčítať.

Čo tým chcem povedať?

Nikto nemá nálepku orientácie na čele. Vždy, keď som sa zamiloval do muža, nevedel som, či je orientovaný rovnako ako ja – alebo nie. Spôsobovalo mi to vždy len trápenie a neistotu. Nie je to niečo, čo sa niekoho len tak spýtate – aspoň ja nie som natoľko sebavedomý. Možno si poviete, že treba hľadať v správnych vodách, však? No na zoznamkách pre našich ľudí a v komunitách gejov som tiež nenašiel pochopenie. Chlapci tam šli priamo na vec, zvyčajne im šlo len o sex (podobne to je tuším aj na väčšine klasických zoznamiek). Bolo chybou, že som si tam zverejnil aj svoju fotografiu, potom mi prichádzali perverzné správy, asi 70 denne. Aj keď som raz našiel chalana, ktorý mi povahovo sadol a dobre sa s ním písalo, nakoniec vysvitlo, že je to starý muž s tetovaním kopulujúcich mačiek na ruke. 

Ja však niečo také nehľadám. Niekto tam možno našiel, čo hľadal, žiaľ, pre mňa to bolo skôr odpudzujúce. Nemyslím, že si ktokoľvek zaslúži cítiť sa ako kus mäsa alebo tovar. Jediné, čo som chcel, bolo nájsť niekoho, kto mi bude oporou, kto sa bude o mňa zaujímať ako o osobnosť. Viem, že nie každý je stotožnený s pohľadom na dvoch mužov držiacich sa za ruky. Niekedy sa tomu ani nečudujem, keď jediné, čo vidia, je pochod PRIDE v televízii. Osobne by som na tento pochod nešiel aj napriek tomu, že som príslušník danej komunity. Je to tak preto, lebo z pôvodnej myšlienky PRIDE-u (z angl. hrdosť) sa stáva karneval. Pre mnohých je to pohoršujúce a dokonca často aj pre mňa. Robíme tým o sebe mylný obraz, že sme niečo extrémne, výstredné, extravagantné. Ja sa však osobne cítim ako normálny človek, vysokoškolský študent, pracujúci občan.

Celkové škatuľkovanie sa do akejsi krabice LGBT+ tiež pridáva ľuďom pocit, že sme iní. Teda sa nevedomky a nechtiac sami odčleňujeme, pričom jediné, čo chceme, je byť rešpektovaní. Ak by táto škatuľa neexistovala, možno by sme lepšie zapadli do spoločnosti heterosexuálnych ľudí, prijali by nás ako seberovných a nabralo by to na rovnocennosti. City muža voči žene sú rovnaké, ako city muža k mužovi – treba si to uvedomiť. Navyše, mnohí heterosexuáli ani netušia, že keď sa našli dvaja muži, ktorí žijú v partnerstve, je to obrovské šťastie.

Prečo?

Lebo hľadanie partnera je pre mňa ako keď rozsypem balík cukríkov na stôl reprezentujúcich populáciu ľudí v mojom dosahu – mám 20 cukríkov. Oddelím 14 cukríkov, to sú heterosexuálni muži a ženy. Zostane mi 6 cukríkov, z čoho polovica sú lesby. Posledné 3 cukríky sú gejovia, z nich jeden pre mňa nespĺňa predpoklady správneho partnera a u druhého zase nie som vyhovujúcim partnerom ja. Na ruke mi zostal jeden cukrík. 

Nie je to len tak, že sa stretnú dvaja gejovia alebo lesby a hneď si povedia, že spolu budú žiť. Naše hodnoty, ktoré prenášame do partnerských vzťahov, sú rovnaké, ako u heterosexuálov. Mladá žena teda určite nepôjde po prvom náhodnom mužovi v bare, o ktorom zistí, že je hetero. Takto to nefunguje ani u nás.  

Bol by som preto rád, ak by sa pohľad na dve ženy alebo dvoch mužov držiacich sa za ruky zmenil. Ak moja spoveď pomôže čo i len jednému človeku zmeniť pohľad na nás, budem veľmi rád. Tiež nezúfam, a verím, že i ja nájdem svoju lásku.

Viem, že keď to raz príde, budem ho hrdo držať za ruku a kráčať vpred.