Tento rozhovor je jedným z tých, ktoré potrebovali byť vyslovené svetu. Prostredníctvom príbehu Emy (30), v ktorom sa mieša individuálne porozumenie so všeobecným odsudzovaním, sa dozvedáme viac o každodennej realite LGBT+ ľudí.

Mohla by si nám priblížiť svoju sexuálnu orientáciu: Za koho sa sexuálne považuješ a kto ťa priťahuje?

Už odkedy si pamätám svoju existenciu, som lesba. Sexuálne sa považujem za ženu a priťahujú ma ženy. Inak to nikdy nebolo a som si istá, že ani nebude.
Avšak pudovo inklinujem iba k ženám podobným mne – ktoré pôsobia žensky alebo je v nich zrnko ženskosti. Chlapčenské typy prenechávam iným. Peace (smiech).
Ako správna lesba mám aj vynikajúci radar na mne podobné ženy, ten si mimoriadne vážim, je užitočný!
Stalo sa mi v minulosti aj také, že som uvidela na autobusovej stanici nádhernú neznámu čiernovlasú slečnu, na diaľku som akosi „vyňuchala“, že by mohla byť aj ona lesba a v hlave mi prebehlo – toto bude moja žena. A bola. Ľúbili sme sa niekoľko rokov.
Tým chcem povedať, dievčatá a chlapci, nebojte sa počúvať svoju intuíciu, niekedy sa to oplatí (úsmev).

Kedy si zistila, že si lesba?

Ku koncu základnej školy som si to začala tak reálnejšie uvedomovať. Bolo to pre mňa ako nevyzretého jedinca niečo nové. Pamätám si, že v začiatkoch som z toho nebola nadšená a mala som vnútornú potrebu s tými pocitmi bojovať, či manipulovať nimi. Bála som sa ostrakizácie zo strany okolia, predsa len som bola taký ten klasický introvert. Po nástupe na strednú som si vnútorne prikázala tie pocity potláčať a vedome som sa začala sústrediť na chlapcov. Bola to približne dvojročná bláznivá jazda, ktorá mi len potvrdila, že tadiaľto cesta nevedie. Od 17 rokov prijímam status lesby s plnou vážnosťou.

Kedy si sa zdôverila so svojou sexuálnou orientáciou okoliu?

Šlo to postupne a vždy to bolo pre mňa náročné. Vo väčšine prípadov to bolo buď spontánne, alebo to bol produkt hladiny alkoholu v krvi. Cítila som sa vždy zahanbene (vlastne ani neviem prečo) a napäto. Mojej mamine som to povedala v čase, keď som bojovala s chorobou a v danej chvíli som mala vysoké horúčky. A bum. Povedala síce, že to tušila, ale na približne dva mesiace sa naša komunikácia obmedzila na „Ahoj“, „Čo budeš jesť?“ alebo „Čo bolo v škole?“ Bojovala s tým ako lev. Dokonca som ju našla na jednej online poradni, kde sa pod príspevkom radila s ľuďmi, ako sa k tomu postaviť. Mala som vtedy 20 rokov. Bolo to turbulentné obdobie.

Ďalších pár rokov to mala nastavená tak, že: Ok, beriem, si moja dcéra, ľúbim ťa takú, aká si, ale naďalej to ostala tabuizovaná téma. Nesmela som spomenúť nič, čo by sa nejako týkalo mojej orientácie. Dnes mám takmer 30 a moju súčasnú partnerku prijala do rodiny. Radí mi vo vzťahu, pomáha pri výbere darčekov (alebo jej ich kupuje ona sama), prípadne ak neposlúcham, pofrfle si s mojou partnerkou na účet mojej tvrdohlavosti (smiech).
Otcovi to po dohode povedala mamina keď som mala 28 a práve som bola hospitalizovaná v nemocnici. Na druhý deň prišiel za mnou na návštevu, priniesol mi obľúbené sushi a objal ma. Bez slov. Bolo to hrejivé. Otec rešpektuje moju orientáciu. Rovnako aj moju partnerku, pozná ju, má ju rád, ale nikdy neprebehla debata na tému mojej orientácie. Je taký a ja to rešpektujem. Možno to chce len čas a možno netreba.

Líši sa prístup tvojej rodiny (a okolia) k tebe po „coming out-e“?

Áno aj nie. Je to individuálne. Sú ľudia, ktorí ma zobrali takú, aká som, ale aj tí druhí… Vzťah ochladol a je rezervovanejší.
Čo sa týka rodiny, v nej mám mimoriadne zázemie a vzťahy sú významne vrelé, takže to prijali, pretože ma bezhranične milujú. Za to som vďačná, pretože si plne uvedomujem, že nie každý má takéto šťastie.
Jediné, čo ma trápi, je to, že naši sa blížia do veku, keď ostatní ich priatelia majú už vnúčatá, vidím na nich, že vo vnútri majú konflikt. Aj by prijali vnúča ale vedia, že sa to nestane, pretože ja deti mať nemôžem. Vyriešili to svojsky. Adoptovali si na staré kolená psíka a splnia mu všetko, čo mu na očiach uvidia, je to ich miláčik (úsmev).

Sú niekedy chvíle v tvojom živote, kedy si praješ byť heterosexuálna?

I keď sú to často malicherné veci, napríklad keď idem s partnerkou po meste, nemôžem ju chytiť za ruku, ako sa držia ostatní. Pretože stále neverím homofóbnym Slovákom, že čo z nich v afekte vyjde. Už dlhú dobu mám v sebe zafixované, že moja orientácia ostáva výlučne v mojom súkromí a nepokladám za bezpečné bežnými partnerskými gestami verejnosť o sebe informovať. Práve kvôli týmto dôvodom nevystupujem na verejnosti ako lesba. Už som sa na takéto fungovanie časom nastavila, ale občas mi prebehne hlavou myšlienka, že ak by som bola hetero, nad tým, či objímem svoju partnerku na ulici, alebo jej iným spôsobom spontánne prejavím svoju náklonnosť, by som absolútne nemusela rozmýšľať.

Stretávaš sa s kritikou, verejným odsudzovaním alebo neskrývanou homofóbiou?

Na základe predchádzajúcej odpovede – nie. Málo ľudí o mne vie a tí, čo iba tušia, si to nemôžu dovoliť.
Síce počkať…. Spolužiaci na strednej to iba tušili na základe nejakých indícií, no aj napriek tomu ma šikanovali a vyčleňovali z kolektívu, hoci nikdy nemali priame „dôkazy“. Bolo to smutné obdobie, zvlášť preto, že to už boli takmer dospelí ľudia, od ktorých sa očakáva kúsok racionálnej empatie. V konečnom dôsledku ma ich správanie psychicky zničilo, poznačilo a hneď po maturite som s nimi prerušila kontakt.

Si veriaca?

Oficiálne som kresťanka s birmovkou (babka to tak chcela).
Ja sa však identifikujem ako ateistka. Ak som aj niekedy dávno verila v Boha, život, situácie, tak pragmatické argumenty ma usvedčili v tom, že tento typ viery nie je pre mňa. Samozrejme, veriacich plne rešpektujem.
Verím v osud, ľudskú príťažlivosť a na „niečo“ po živote. To mi stačí.

Aký máš názor na to, ako ľudia na Slovensku vnímajú LGBT+ komunitu?

Jednoduchý. Kým budem žiť, Slovensko bude homofóbna krajina. Veľká česť všetkým liberálom a aktivistom, žiaľ, podľa môjho názoru to neutiahnu.

Pohybuješ sa aj fyzicky v LGBT+ kruhoch alebo len online, ako napríklad na portáli Dúhy.sk?

Boli časy, keď som sa v tejto komunite pohybovala. Divadlá, párty, disko, kultúrne akcie a pod. Žiaľ, ochorela som a už pár rokov sa stránim spoločnosti a nemyslím, že sa to niekedy ešte zmení, preto využívam s obľubou online priestor.

Chceš odovzdať nejakú myšlienku, alebo pár slov pre ľudí, ktorí práve čítajú?

Ďakujem, že ste si prečítali môj príbeh až do konca. Život s inou orientáciou býva často náročný, hlavne na Slovensku. Povedzte homofóbom, že nie je hrdinstvom militantne ostrakizovať Queer ľudú na smetisko spoločnosti, to robia chudáci. Ozajstným hrdinstvom je žiť so svojou orientáciou, zaradiť sa s ňou do spoločnosti, či založiť si rodinu s istou „nálepkou“. Pretože napríklad ísť niekam s chlapmi do krčmy na borovičku s pivom, potom prísť „narantaný“ domov, bez významnejších citov oplodniť svoju ženu (prípadne zbiť), zanedbávať deti a viesť typický konzumný život bežného zatrpknutého Slováka: práca-rodina-krčma-práca-rodina-krčma… Tak to veru nie je hrdinstvo.

Držím vám všetkým palce a prajem všetko dobré!


Zdroj obrázka: commons.wikimedia.org