Ochrana slobody ako jedného zo základných ľudských práv je znakom demokracie. Hoci sa aj v dnešnej modernej spoločnosti častokrát stretneme s homofóbnymi názormi, samotná história je nesporným dôkazom toho, že homosexualita nie je novodobý fenomén a ani snaha mladej generácie zaujať. Spomienková nostalgia za rôznymi politickými smermi 20. storočia nám chce často mylne naznačiť, že „toto tu ešte nebolo“, „toto sme tu ešte nemali“, „je to choré, nemravné a neprirodzené“ a pod. Dôkazy, že sa mýlia, však ukrývajú samotné dejiny.
Poď na Dúhy!
Zaregistruj sa na najväčšiu LGBT+ sociálnu sieť na Slovensku!
Viac informácií →
Starovek
Už v Mezopotámii a Starovekom Egypte bola homosexualita natoľko bežným javom, že sa objavila aj v historických dielach. Dôkazom je napríklad Epos o Gilgamešovi, ktorý prechovával hlboké priateľstvo k divokému chlapcovi Enkiduovi. Spoločne zabili obludu Chuvavu, príčinu všetkého zla na svete. Samotná bohyňa Ištar sa chcela po tomto hrdinstve stať Gilgamešovou manželkou, ale keďže bola prelietavá, on ju odmietol. Pustila na Zem strašného nebeského býka, avšak Gilgameš ho s pomocou Enkidua porazil.
V Starovekom Grécku nemali pre bisexualitu a homosexualitu ani pomenovanie. Homosexuálne vzťahy mali Zeus, Apolón a dokonca bájny Achilles a jeho priateľ Patrokles. Tu sa nám naskytá aj príležitosť pochopiť, že homosexualita môže, no nemusí automaticky predstavovať jemnosť a zženštilosť. Achilles, hoci vyrastal medzi ženským pohlavím, v detstve neraz oblečený do ženských šiat, sa do dejín zapísal ako bojovník.
Ničím nezvyčajným v tej dobe neboli ani grécke pederastické vzťahy. Pederastia bola forma vzťahu vytvorená medzi starším a skúsenejším slobodným mužom a dospievajúcim slobodným chlapcom vo veku približne od 12 do 18 rokov, ktorý ešte nebol plnoprávnym občanom. Takéto vzťahy prebiehali súčasne s heterosexuálnymi manželstvami starších mužov. Erastes, čiže starší a skúsenejší muž, tzv. milovník, si našiel eromenosa, čiže milovaného. V úvode vzťahu sa konal rituál, často sprevádzaný súhlasom otca eromenosa a darmi. Nebolo to ale len tak. Erastes musel preukázať šľachetné záujmy a eromenos sa nemal podriadiť príliš jednoducho. Ak mali o neho záujem viacerí, musel ostať diskrétny. Nesmel pocitovať túžbu, tá bola považovaná za nemužnú. Tú mohol pocitovať iba erastes, ktorý sa ale musel zasvätiť, že mladého chlapca bude vzdelávať a odovzdá mu skúsenosti, ktoré ho pripravia na dospelosť. Takýto vzťah mal pre Grékov najmä pedagogické účely a spoločnosť tak podľa nich prosperovala. Bola tým podľa nich neraz preukázaná múdrosť erastesa a častokrát k samotnému pohlavnému styku ani nedošlo.
Homosexualita sa vyskytla aj vo vtedajšej filozofii. Samotný Platón tvrdil, že pre barbarov je homosexualita neprípustná práve kvôli ich despotickým vládam, rovnako ako aj filozofia. V záujme diktatúr totiž nikdy nebolo udržiavať v ľudoch priateľstvá (tu pripomínam jeden znak demokracie – sloboda zhromažďovania sa), dôležité úvahy a individuálny sebarozvoj jedinca.
O ženskej homosexualite toho, žiaľ, nevieme veľa. Pramene ale dokladajú, že existovala poetka zvaná Sapfó, ktorá si po mnohých rokoch vyhnanstva založila na rodnom ostrove Lesbos školu pre dievčatá a k svojím žiačkam prechovávala milostné city. Platón ju dokonca označil za desiatu múzu.
V Starovekom Ríme bola homosexualita prijateľná, ak bola vykonávaná medzi slobodným plnoprávnym dospelým občanom, čiže mužom, ktorý zastával dominantnú úlohu, a pasívnym jedincom, ktorými boli častokrát otroci alebo prostitútky.
Stredovek
Stredovek homosexualite a ani slobode ako takej rozhodne neprial. S nástupom moci kresťanstva boli akékoľvek prejavy homosexuality tabuizované, potláčané a neraz trestané aj smrťou. Predsa sa však jeden úkaz vyskytol – do nášho jazyka doslova preložený ako „bratotvorba“ alebo vtedajšie „pobratimstvo“. Vykonával sa za cieľom zjednotenia dvoch ľudí toho istého pohlavia, prevažne mužov, v cirkevne uznanom vzťahu, podobnom k súrodenectvu. Umožňovalo dvom mužom spolunažívať, a teda fungovať podobne ako manželský pár. Napriek stredovekým zákonom boli talianske mestá ako Benátky či Florencia známymi pôsobiskami praktizovania homosexuality. Tzv. „Florencer“ v podstate znamenal homosexuál.
S nástupom renesancie a rozvíjania vied ako sú filozofia či psychológia sa vnímanie homosexuality v spoločnosti zlepšilo. Počas Veľkej francúzskej revolúcie v roku 1791 bol prvýkrát v Európe povolený homosexuálny zväzok medzi dvoma dospelými jedincami . V 19. storočí sa pomaly začínalo veriť, že sexuálna orientácia človeka je vrodená.
Nedávna minulosť a súčasnosť
V 20. storočí sa všeobecná mienka o homosexuáloch v spoločnosti začala prudko meniť. V 80. rokoch sa ženy homosexuálnej orientácie začali nazývať lesby (podľa už vyššie spomínanej poetky Sapfó, narodenej na ostrove Lesbos) a aj transrodoví ľudia začali byť radení do queer komunity. Takto vznikla komunita LGBT+, ako ju poznáme dnes.
Paradoxom je, že v 20. rokoch 20. storočia bol Berlín považovaný za slobodné mesto. Pre homosexuálov tu pôsobili rôzne spolky, kluby či noviny. S nástupom Hitlera k moci sa však situácia zmenila a tisíce homosexuálov zahynulo v koncentračných táboroch. Ženská homosexualita však trestaná nebola, a aj ak boli takéto ženy väznené, vo väčšine prípadov to súviselo s politickými zločinmi.
V dnešnej spoločnosti je nezákonné niekoho odsudzovať na základe sexuálnej orientácie alebo rasy. Homosexuáli majú síce povolené dávať najavo svoju orientáciu, organizovať vlastné pochody či kreovať spolky, aj napriek tomu však ešte stále zaznieva v spoločnosti mnoho homofóbnych názorov. Mnohí ľudia homosexualitu ako takú chápať nechcú a častokrát tak rodičia zavrhnú svoje deti. Gejovia, lesby, bisexuáli či inak orientovaní a transrodoví ľudia sa mnohokrát stretávajú so zaužívanými stereotypickými predsudkami, čo môže viesť k vzniku depresií alebo až k prípadným samovraždám. Neraz sa stretnú aj so šikanou na školách, násilím a psychickými problémami.
V prvom rade je na nás ako na spoločnosti prijať konečne fakt, že homosexualita nie je choroba, ktorú je nutné liečiť, a nie je ani rozbíjačom heterosexuálnych rodín, či spúšťačom problémov v spoločnosti. Tým sú práve ľudia, ktorí radi vytvárajú konflikty a bazírujú na chápaní homosexuality ako problému. Buďme preto mimoriadne vnímaví voči okoliu, nezabúdajme sa vzdelávať a opierajme sa o konštruktívnu kritiku a kritické myslenie.
Zdroje:
Ilustračný obrázok: profimedia.sk
Text: @dejepisinak, zivot.pluska.sk
Pridaj sa do nášho tímu!
Baví ťa písať? Chceš mať svoj článok u nás na magazíne? Ozvi sa nám!
Napiš na magazin@duhy.sk →
