V druhej časti série článkov o skrytej reprezentácii si posvietime na tzv. zlatú éru Hollywoodu. Éru, z ktorej vzišli nesmrteľné režisérske a herecké mená. Mená, ktoré ako svoje vzory citujú režiséri a herci dodnes. Éru, v ktorej sa zrodili kultové filmy. Filmy, ktoré sú povinnou jazdou všetkých mladých filmárov.

No zároveň éru, kde sa priama a pozitívna queer reprezentácia hľadá naozaj ťažko a s tou negatívnou sa roztrhlo vrece. Zlatá možno, no dúhová isto nie.

Éra Haysovho kódexu (1934 – 1968)

V predchádzajúcom článku sme si povedali, že Haysov kódex bol, veľmi zjednodušene, súbor pravidiel určujúcich čo je a čo nie je z morálneho hľadiska vhodné pre oko filmového diváka. S účinnosťou od 1. júla 1934 bol ku kódexu prijatý dodatok, na základe ktorého bol zriadený Úrad produkčného kódexu. Cenzori úradu mali rozsiahle právomoci zasiahnuť do scenára a produkcie filmu a jeho distribúcia do kín bola podmienená vydaním certifikátu jeho súladu s kódexom.

Text Produkčného kódexu
Zdroj: zepfanman.com

Obsahovo bol kódex rozdelený do dvoch častí. V prvej časti bolo v rámci všeobecných princípov stanovené, že žiaden film nesmie „znížiť morálne štandardy tých, ktorí ho zhliadnu“, „sympatie publika sa nesmú nakloniť na stranu zločinu, nesprávneho konania, zla alebo hriechu“, zobrazovať je nutné len „správne životné štandardy“ a zakázané bolo aj akékoľvek vyvolávanie sympatií pre zosmiešňovanie či nebodaj porušovanie práva.

V druhej časti kódexu boli presnými pravidlami regulované konkrétne životné situácie. Akúkoľvek pozitívnu queer reprezentáciu svojím znením pochoval článok II, ods. 4: „Sexuálne zvrhlosti a ich akékoľvek náznaky sú zakázané.“ Bohužiaľ, homosexualita sama o sebe bola považovaná za sexuálnu zvrhlosť.

Cenzori mali plné právo pozmeniť scenár filmu či charakteristiku postavy. Mohli zmeniť zápletku alebo úplne vymazať jej (podľa nich) problematické aspekty. Film Stratený víkend (The Lost Weekend; 1945), sfilmovaný na základe knihy o spisovateľovi zápasiacom s alkoholizmom a otázkami vlastnej sexuality, bol tak na plátne filmom o spisovateľovi alkoholikovi a jeho strate inšpirácie k písaniu. Film Krížový výsluch (Crossfire; 1947), ktorého podkladom bola kniha o šikane homosexuálov a vražde, sa po zásahoch cenzorov stal, i keď kritikmi veľmi oceneným, filmom o antisemitizme a vražde. Homosexualita bola vyškrtnutá červenou fixou.

Teplý zloduch

Haysov kódex nevymazal LGBT+ postavy z plátien úplne, len sa o niečo ťažšie hľadali a dostali novú identitu – queer kódované začali byť predovšetkým záporné postavy. Chladnokrvní darebáci, vrahovia, násilníci, čudáci, mentálne chorí či upírky. Z homosexuality ako nástroja komédie sa stal nástroj prezentácie zločinu, zla alebo inak nežiadúceho životného štýlu. Tu má svoje korene queer coding vo svojom negatívnom slova zmysle.

Film Draculova dcéra (Dracula’s daughter; 1936) prvýkrát priniesol na filmové plátno kódovanú lesbickú upírku. Sexuálny podtón scény medzi ňou a jej obeťou Lili si nemožno nevšimnúť, a to aj napriek tomu, že jej pôvodný námet prešiel úpravami cenzorov. Všimli si ho aj vtedajšie médiá. V recenziách sa objavili názory ako „jemný náznak lesbizmu“ alebo „je to také sexy, že je ťažké si predstaviť, ako to mohlo prejsť cez cenzorov“.

Plagát filmu Draculova dcéra
Zdroj: imdb.com

Z Joela Caira, jedného z hlavných zloduchov filmu Maltézsky sokol (The Maltese Falcon; 1941), homosexualita priam kričí ešte predtým, než vojde na scénu. Jeho predzvesťou je vizitka voňajúca kvetinovým parfémom a pred jeho vstupom do miestnosti sa dramatická hudba zmení na akúsi zvláštnu orientálnu, evokujúcu ženskosť. Tón hlasu, reč tela a vyzývavý spôsob hrania sa s chodiacou paličkou, všetko proste kričí: gej!

Joel Cairo z filmu Maltézsky sokol
Zdroj: youtube kanál Movieclips

A keď si už myslíte, že nič nie je zvrátenejšie ako jeden teplý vrah, prídu na scénu dvaja. Film Alfreda Hitchcocka Povraz (Rope; 1948) je príbehom gejského páru, Brandona Shawa a Phillipa Morgana, ktorí v rámci zvráteného intelektuálneho experimentu povrazom udusia svojho bývalého spolužiaka. Romantický vzťah medzi týmito mladými mužmi je samozrejme len zakódovaný, no herec Farley Granger, stvárňujúci jedného z nich, túto skutočnosť v dokumente Zakázané plátno Ameriky potvrdil: „Vedeli sme, že sú gejovia, samozrejme, nikto to samozrejme nahlas nepovedal, no nezabúdajme na to, že bol predsa rok 1947.“

Gejský pár vrahov z filmu Povraz
Zdroj: filmicmag.com

Nad vyoutovanými lesbami na plátne cenzori občas prižmúrili oko. Hlavne keď boli bezpečne zavreté za mrežami, ako napríklad vo filme V klietke (Caged; 1950), a slúžili mladému ženskému publiku ako výstraha – takto dopadnete, keď sa dáte na „zlé chodníčky“, skončíte vo väzení, kde sa už o vás lesbické mužatky postarajú.

Ďalších kódovaných teplých antagonistov môžete nájsť aj vo filmoch Laura (1944), v oscarovom Všetko o Eve (All about Eve; 1950) a zdá sa, že Alfred Hitchcock mal na teplých zloduchov nejakú slabosť, pretože stereotypne teplí sú aj Bruno Anthony vo filme Cudzinci vo vlaku (Strangers on a Train; 1951), Norman Bates z kultovky Psycho (1960) alebo pani Danversová vo filme Živá a mŕtva (Rebecca; 1940).

Chorí a vymazaní bisexuáli

Svoje si odniesli aj bisexuáli. Zápletka filmu Mladík s trúbkou (Young man with a horn; 1950) sa točí okolo mladej bisexuálnej ženy Amy, ktorá svoju bisexualitu (okrem iných) nepriamo naznačí hlbokým túžobným pohľadom na svoju kamarátku, speváčku Jo, a pritom povie: „Musí byť úžasné zobudiť sa ráno a vedieť, cez ktoré dvere prejdeš. Je tak hrozne normálna.“ Amy je dosť chaotická postava a do života svojho manžela priniesla obrovskú búrku, za čo si ku koncu filmu vyslúžila označenie „chorá“ a odporúčanie navštíviť lekára. Iná ako heterosexuálna orientácia bola v tom čase v medicíne naozaj považovaná za chorobu.

Amy a jej túžobný pohľad na speváčku Jo vo filme Mladík s trúbkou
Zdroj: screenshot z dokumentu Zakázané plátno Ameriky

Snaha tvorcov filmu Spartacus (1960) o zakódovanie mužskej bisexuality ostala márna. Provokatívnu debatu Spartaca a jeho sluhu Antoninusa o morálnosti či nemorálnosti „jedenia ustríc a slimákov“ cenzori prekukli, a tak bola táto scéna z finálnej verzie filmu vystrihnutá.

Pochovajte svojich teplých

Ak kódovaná LGBT+ postava náhodou nebola záporná, tak väčšinou zomrela. Obdobie platnosti kódexu je rodiskom ďalšieho, do dnešnej doby krvácajúceho, hollywoodskeho klišé – tzv. „pochovajte svojich teplých“ (z angl. „bury your gays“). Veď, keď už na filmovom plátne nemôžu spolu žiť šťastne, až kým nepomrú, načo by vôbec žili.

Vo filme Rebel bez príčiny (Rebel without a cause; 1955), v ktorom si zahrali dvaja vtedajší lámači ženských sŕdc – James Dean a Sal Mineo, o ktorých sa minimálne pošuškáva, že boli queer, filmári posunuli pomyselnú laťku homoromantického priateľstva medzi dvoma mužmi o poriadny kus vpred. Plato (Sal Mineo) je očividne kódovaný ako gej, a hoci má rebel Jim (James Dean) vo filme ženský „objekt záujmu“, Judy (Natalie Wood), vo vzťahu k Platovi sa na plátne nebál prejaviť náklonnosť, ktorá sa dala čítať ako niečo viac než len priateľstvo. James Dean si bol queer kontextu vedomý. Pred natáčaním emotívnej scény Salovi Mineovi povedal: „Pozeraj na mňa tak, ako ja pozerám na Natalie.“ Chémia medzi nimi nezostala bez povšimnutia cenzorov. Spoločnosti Warner Brothers poslali varovanie v znení: „Je samozrejme nevyhnutné, aby zo snímky nebolo možné vyvodiť záver, že medzi Jimom a Platom je homosexuálny alebo inak otázny vzťah.“ Takže teplý happy ending sa nekonal a nášho geja, po jeho tragickej smrti zastrelením, pochovali.

Pohľady medzi Platom a Jimom vo filme Rebel bez príčiny
Zdroj: imdb.com

Detská hodinka (The Children’s Hour; 1966) je film o tom, ako výmysel potrestanej rozmaznanej školáčky, že jej učiteľky, kamarátky Martha Dobie (Shirley MacLaine) and Karen Wright (Audrey Hepburn), sú lesby a majú medzi sebou milenecký vzťah, otočí ich spoločenský život naruby. Jedna príde o snúbenca a druhá si uvedomí, že naozaj ku svojej dlhoročnej kamarátke cíti niečo viac. Tento pocit však nedokáže spracovať, dramaticky sa obviňuje z toho, že tým zničila život obom, a v závere filmu ju, po samovražde spáchanej pod tiahou hanby, pochovajú.

Plagát filmu Detská hodinka
Zdroj: imdb.com

Minútkou ticha si môžeme uctiť ďalších teplých, ktorí boli počas tejto éry pochovaní vo filmoch: Mrtvá a živá (Rebecca; 1940), Suddenly, Last Summer (1959), Rada a súhlas (Advise & Consent; 1962), Walk on the Wild Side (1962), Lišiak (The Fox; 1967), Detektív (The Detective; 1968).

Nepozorní cenzori

Zaujímavá queer referencia unikla pozornosti cenzorov vo filme Leopardia žena (Bringing Up Baby; 1938). V jednej zo scén sa David Huxley (Cary Grant) objaví v ženskom župane a na otázku, prečo ho má na sebe, s radostným výskokom odpovie: „Lebo som náhle oteplel!“. Táto odpoveď nebola súčasťou scenáru, bola Carym Grantom zaimprovizovaná, a špekuluje sa, že je jedným z prvých prípadov, keby bolo slovo „gay“ použité vo význame homosexuál. V tomto období sa ešte používalo vo svojom pôvodnom význame, veselý, a keďže scéna pôsobí komediálne, cenzori ju tvorcom odpustili. To, že slovom „gay“ Cary Grant naozaj myslel „teplý“, potvrdzuje nasledujúca scéna. Cary Grant si sadne na schodište a na otázku, prečo tam tak sedí, odpovie: „Sedím uprostred 42-hej ulice a čakám na autobus.”, čo bolo pred druhou svetovou vojnou nepísané miesto, kde sa v New Yorku stretávali gejovia. O tom už cenzori samozrejme netušili.

Cary Grant vo filme Leopardia žena a plagát filmu
Zdroj: imdb.com

Queer coding by vo filme Ben Hur (1959) nečakal asi nikto. Kniha, na základe ktorej bol film napísaný, predsa len nesie podtitul Príbeh o Kristovi. Scenárista Gore Vidal však v dokumente Zakázané plátno Ameriky odhalil, že scény medzi hrdinom Ben Hurom (Charlton Heston) a zloduchom Messalom (Stephen Boyd) boli cielene písané tak, aby z nich pre oko teplého diváka vyplynul ich dávny romantický vzťah. Pomstychtivosť Messalu mala mať svoj pôvod v sklamanej láske. Gore Vidal bližšie uviedol, že Stephen Boyd o tomto zámere vedel a na tomto „spiknutí“ spolupracoval. Výsledok je celkom presvedčivý, a tak sa v roku 1959 podarilo do oskarového filmu s biblickou tématikou vniesť homosexuálny vzťah medzi hlavnými protagonistami.

Charlton Heston a Stephen Boyd vo filme Ben Hur
Zdroj: imdb.com

Hollywood sa v tejto ére naučil písať filmy medzi riadkami a queer diváci sa ich tak naučili pozerať. Zvykli si na svoje “odrobinky” a boli ochotní pozrieť si celý film len kvôli tomu, že sa v ňom objaví postava, ktorá by skrz svojho oblečenia mohla byť považovaná za homosexuála (Johnny Guitar; 1945, Lover come back; 1961), spieva pieseň, ktorá sa vďaka svojmu textu o tajnej láske stane jednou z prvých queer hymien (Secret Love v Calamity Jane; 1953), alebo obsahuje dvojzmyselnú scénu dvoch kovbojov hrajúcich sa s pištoľou toho druhého (Červená rieka (Red River; 1948)).

Filmový kritik Richard Dryer v dokumente Zakázané plátno Ameriky veľmi trefne podotkol: „Väčšina prejavov homosexuality vo filmoch je nepriama a zaujímavé na tom je to, že takto to vlastne bolo aj s prejavmi homosexuality v reálnom živote. Tak, ako sa len nepriamo mohli vyjadriť postavy na plátne, tak isto nepriamo sme sa mohli prejaviť aj my sami. V istom zmysle slova, tak, ako boli v tej metaforickej ‚skrini‘ postavy vo filmoch, tak v nej bol celý film a my sami.“

Zrušenie kódexu

Začiatkom 60. rokov sa Hollywood postupne začal vymaňovať zo zovretia Haysovho kódexu. Filmári boli odvážnejší a cenzori pod vplyvom zmien samotnej spoločnosti miernejší. Dosah katolíckych extrémistov, ktorých bojkot filmu dokázal zabezpečiť jeho komerčný prepad, sa začal oslabovať už dekádu predtým.

Prvý tvrdý úder kódexu zasadili tvorcovia filmu Niekto to rád horúce (Some Like It Hot; 1959), v hlavnej úlohe s úžasnou Marilyn Monroe a Tonym Curtisom a Jackom Lemmonom ako hudobníkmi, ktorí sa v snahe zachrániť si život pred mafiánskym gangom prezliekajú za ženy. Keďže sa vo filme čiastočne riešia otázky homosexuality a tzv. „cross dressingu“, film nedostal od cenzorov zelenú, no aj napriek tomu sa stal komerčným hitom.

Tony Curtis a Jack Lemmon vo filme Niekto to rád horúce
Zdroj: imdb.com

Každým rokom sa vymožiteľnosť kódexu znižovala a doposiaľ tabuizované témy, napr. nahota, cudzoložstvo, prostitúcia, medzirasové či homosexuálne vzťahy, si postupne pretlačili svoju cestu na filmové plátna. Kódex oficiálne stratil platnosť v roku 1968 a od 1. novembra 1968 bol nahradený ratingovým systémom s prihliadnutím na vek.

Žeby nám svitalo na lepšie časy? Dočítate sa v ďalšom pokračovaní tejto série.

Zdroje:


Ilustračný obrázok: vľavo: Sal Mineo a James Dean vo filme Rebel bez príčiny; vpravo: Charlton Heston a Stephen Boyd vo filme Ben Hur; dostupné z imdb.com
Text: Zakázané plátno Ameriky (The Celluloid Closet; 1995), youtubové kanály: Council of Geeks, Rowan Ellis, Jessica Kellgren-Fozard, James Somerton a The Take, web.archive.org, wikipedia.org, imdb.com, csfd.cz, syfy.com, medium.com, advocate.com, fanslashfic.com