Petra Kmecová je autorka niekoľkých článkov na Magazíne Dúhy.sk, väčšinou o LGBT+ reprezentácii vo filmoch a seriáloch. Okrem toho, že sa venuje písaniu, pôsobí aj ako editorka. Všetky články, skôr než sú zverejnené, prejdú jej zlatými prstami. Ako sa dostala k písaniu, čo ju inšpiruje a čo ju spája s LGBT+ komunitou sa dozviete v rozhovore, ktorý nám poskytla.

Ako si sa dostala k písaniu a editovaniu pre magazín.dúhy.sk?

Najjednoduchším možným spôsobom – prihlásila som sa. Bolo to na jeseň minulého roku. V tom čase som v rámci psychohygieny písala blog v angličtine a zvažovala písanie po slovensky. Na Dúhach som natrafila na ponuku editovať pre magazín, tak som sa prihlásila, že možno „motyka vystrelí“. A ona vystrelila. S Ondrejom Vrábelom sme si vymenili pár mailov, pokecali on-line a dohodli sa na editovaní a prípadnom písaní článkov.

O akých veciach najradšej píšeš a odkiaľ čerpáš inšpiráciu pre články?

O teplej reprezentácii v médiách. I keď väčšinou je to, bohužiaľ, skôr o jej nedostatku alebo problémoch. Všetko, o čom píšem, pozerám, takže inšpiráciu zatiaľ čerpám z vlastného rozčúlenia sa alebo sklamania. A občas z radosti, že sa niečo podarilo. 

Na reprezentácii totiž záleží! Hlavne na tej správnej! Žijeme v dobe, kedy sami seba vnímame cez médiá. Vidieť svoju skúsenosť na obrazovke, vidieť ju so šťastným koncom, dokáže človeku, ktorý si myslí, že je so svojím trápením sám, veľmi pomôcť. Aj môj vlastný príbeh je prepletený queer reprezentáciou, možno preto som ňou tak inšpirovaná.

Zdroj: beyondclexa.com

Čo ťa priviedlo k záujmu práve o túto tematiku?

Disneyovka Ľadové kráľovstvo. Mám dve dcérky (5 a 7), takže jeden čas bola u nás na dennom poriadku. Nevedela som si pomôcť, ale pieseň Let it go mi stále znela ako coming out hymna.

Po rýchlom google vyhľadávaní som zistila, že ani zďaleka nie som jediná, a teórie o tom, že Elsa je queerkódovaná lesba, sú spracované na úrovni priemernej diplomovky. Nasledoval rozsiahly výskum queercodingu a queerbaitingu vo vodách Disney rozprávok, Marveloviek, komiksových filmov a seriálov, ale napríklad aj v starých hollywoodskych klasikách. Teraz to už pri pozeraní vnímam automaticky a je miestami až neuveriteľné, koľko toho človek vidí, keď sa na médiá díva skrz queer okuliare. 

Sú nejaké témy, ktorým sa vyslovene vyhýbaš? Ak áno, prečo?

Ja som v súkromnom živote veľmi apolitický človek, preto sa dobrovoľne nepúšťam do písania o politike. Nevyznám sa v nej, aktívne ju nesledujem, a hoci LGBT+ súvisiace témy v politike vnímam, necítim sa kompetentne sprostredkovávať ich.

Okrem písania pre magazín.dúhy.sk, venuješ sa písaniu aj pre iné portály, prípadne píšeš aj iné veci ako články, napríklad básne alebo prózu?

Rátajú sa aj rozhorčené bláboly (výlevy) na Instagrame? Lebo ak áno, tak tie. Takto pred rokom som písala blog po anglicky, ale to bolo len dočasné. Pomohlo mi to spracovať isté veci v živote a posunúť sa ďalej.

Čo ťa spája s LGBT+ komunitou?

Sama som jej členkou. Pomerne krátko, hoci mám skoro 34 rokov. Som tzv. „late bloomer“, t. j. svoju orientáciu som si uvedomila až neskôr, v zabehnutom heteronormatívnom živote, ktorému však stále niečo chýbalo, niečo na ňom nesedelo, hoci „tabuľkovo“ bolo všetko, ako má byť.

Kedy si zistila, že si queer?

Pred tromi rokmi, tesne pred 31. narodeninami. V čase, keď som mala prekvitať šťastím, lebo som mala všetko – manžela, 2 zdravé deti, strechu nad hlavou a pohodový život, som žila s pocitom, že niečo nie je v poriadku, že žijem život niekoho iného. To ma prinútilo zamyslieť sa nad tým, čo vlastne od života skutočne chcem ja, bez ohľadu na to, čo sa odo mňa očakáva.

Ako vyzeral tvoj život tesne pred uvedomením si tvojej orientácie?

Nechcem povedať, že som bola nešťastná, pretože reálne nešťastie vyzerá inak, no nemôžem povedať ani to, že som bola šťastná. Bola som vyhorená matka na materskej, na ktorú som utiekla z práce, ktorá ma nenapĺňala, len aby som zistila, že úplne ma nenapĺňa ani klasický rodinný život. Veľmi som si tieto pocity vyčítala, sama pred sebou som vyznievala nevďačne, snažila som sa zamiesť ich pod koberec, byť vďačná. Tá vnútorná nespokojnosť sa však nabaľovala a ja som sa začala točiť v bludnom kruhu pocitu nešťastia a výčitiek kvôli nevďačnosti, veď veci predsa nie sú až také zlé.

Ako sa ti podarilo prelomiť ten bludný kruh?

Kúpila som si zápisník a začala som si o svojich pocitoch písať. O všetkom. A hlavne bez cenzúry, bez toho „takto by to nemalo byť“ na pozadí myšlienok.

Písala som si a stále si píšem naozaj veľa.

Čo ti journaling pomohol objaviť o sebe a svojich pocitoch?

Veľmi veľa. V rôznych aspektoch života. Tu spomeniem len tú osobnú, vzťahovú stránku. Niekde medzi prvou a druhou dcérkou sme si s manželom prestali byť partnermi a ostali len rodičmi. Pri žurnálovaní som dospela k záveru, že pre nás oboch a pre naše deti bude lepšie, ak sa rozvedieme. Z myšlienok na rozvod mi bolo úzko. Vedela som, že do budúcnosti nechcem ostať sama, a môj manžel bol (a stále ostáva) jediný chlap, s ktorým som si kedy rozumela, ktorý mi kedy dával zmysel. Predstava, že budem musieť znova randiť, ma desila. V tejto fáze hľadania sa mi ešte ani len na um nezišlo, že by som mohla/chcela randiť so ženami. To prišlo až neskôr. 

Čo zohralo úlohu v tom, že „to prišlo“?

Bola to taká zvláštna kombinácia okolností, pri ktorých zohrala úlohu aj seriálová queer reprezentácia. V mojom živote sa okrajovo pohybovala žena, nazvime ju Lívia 😉, ku ktorej ma nevysvetliteľne ťahalo, chcela som sa s ňou rozprávať, byť v jej blízkosti, byť jej kamoška. V skutočnosti ma proste priťahovala, len som tomu ešte nerozumela.

V tom istom čase som sa v súkromí utiekala k nekonečným seriálom. Predsa len, riešiť život vymyslenej hrdinky je jednoduchšie ako riešiť ten vlastný. Jednou z nich bola Sara Lance aka White Canary (Caity Lotz) zo seriálu Legendy zajtrajška (Legends of Tomorrow; 2016 – doteraz). Pri nej som si zas myslela, že chcem byť ako ona, veď kto by nechcel byť trénovaná ex nájomná vrahyňa, momentálne v čase cestujúca superhrdinka 😊. Sara Lance je v seriáli bisexuálka a keď to medzi ňou a Avou Sharpe začalo iskriť, nevedela som sa odtrhnúť od obrazovky a celý čas som myslela na to, ako veľmi sa Lívia podobá na Caity Lotz.

Sara Lance & Ava Sharpe (aka Avalance) zo seriálu Legendy zajtrajška. O kvalite seriálu radšej pomlčím, ale reprezentácia v ňom (a celkovo v DC seriáloch) je spracovaná veľmi dobre.
Zdroj: ew.com

Čo bolo zlomovým momentom, ktorý viedol k vnútornému coming outu?

Teplá lavína sa na mňa spustila jednou (ne)vinnou myšlienkou v okamihu, keď sa Sara a Ava prvýkrát pobozkali. Pristihla som sa, ako si predstavujem, že bozkávam Líviu. Na zlomok sekundy som zostala zaskočená z vlastných myšlienok, no vzápätí všetko do seba zapadlo a ja som si konečne dala zmysel.

Čo si po tomto uvedomení prežívala?

Hlavou mi vtedy v noci prebehlo niekoľko životných situácii, ktoré teraz spätne hodnotím ako „už vtedy som to mala vedieť“, a v ten deň nadránom som išla spať s až neuveriteľným pokojom v duši, že som objavila chýbajúcu časť puzzle môjho života. Som teplá a všetko bude fajn.

Ráno samozrejme prišlo vytriezvenie a celá situácia sa mi už nezdala až taká „fun & gay“, dobehli ma výčitky svedomia. Uvedomenie si vlastnej orientácie prišlo neskoro, mala som rozbehnutý heteronormatívny život a vedela som, že vycúvaním z neho ublížim manželovi, deťom, blízkym.

Koľko času prešlo od vnútorného coming outu kým si to povedala niekomu inému a kto to bol?

Takmer rok. Vnútorne sa vyrovnávať s homosexualitou ako takou som sa nemusela, prišlo mi to automaticky správne, prirodzené. No dlho som spracovávala fakt, že som si to uvedomila až tak neskoro, hľadala som odpovede na otázku „Ako je to možné?“.

V tom čase mamka ešte nevedela :-).

Po necelom roku som to nesmelo napísala veľmi blízkej kamarátke, pár týždňov predtým, ako sme sa mali stretnúť osobne. Veľmi som sa s ňou o tom chcela porozprávať, no vedela som, že osobne možno nenaberiem odvahu, tak som jej to napísala v predstihu. Niektoré veci sa proste ľahšie píšu. Prvýkrát to niekomu napísať a potom povedať, boli pre mňa silné okamihy, pretože to celé tak akosi zreálnelo. A bol to skvelý pocit.

Ako na to reagoval manžel? Kedy si mu to povedala?

Musím sa priznať, že on sa to z okruhu mojich najbližších dozvedel ako posledný, už v čase, keď sme asi pol roka žili oddelene. Pletky sa dopočul ešte predtým. Podotýkam, že pletky na nepodloženom základe, vyvodené len z môjho androgýnneho výzoru. Toť, malé mesto. Povedať to jemu bolo najťažšie, komunikácia medzi nami nebola v tom čase najideálnejšia a ja som sa bála, že táto informácia zatieni všetky ostatné dôvody nášho rozchodu. To sa našťastie nestalo.

Mne neprináleží hovoriť tu o ceste, ktorú si on musel prejsť pri spracovaní môjho coming outu. Ja môžem len za seba povedať, že sa voči mne zachoval úžasne, snažil sa pochopiť ma a podporiť ma, aj v časoch, keď to pre neho bolo zrejme ťažké. Za čo som mu veľmi vďačná.

Rozprávala si sa o svojej orientácii so svojimi dcérami ? Ak áno, ako to prijali?

Aj áno, aj nie. Neposadila som si ich a nepovedala som im „Dievčatá, som teplá.“, nemyslím si, že sú na takúto debatu dosť zrelé. Skôr sa zatiaľ snažím vychovávať ich k neodsudzovaniu inakosti a umelo im nevštepovať do hláv heteronormativitu.

Knihu o dvoch zaľúbených zajačikoch som nechala doma na poličke. Nenútila som ju čítať ju, siahla po nej sama. Čakala som zvedavé otázky. Neprišli.

Rodičia sú väčšinou najväčší kritici. Ako reagovali tí tvoji?

Bohužiaľ, horšie, ako som predpokladala. Pre vykreslenie situácie – po rozchode s manželom som u nich s deťmi prechodne bývala. Bola som im vďačná za to, že som sa mohla vrátiť, pretože som nemala kam inam ísť. Žila som však pod ich strechou s pocitom, že im klamem už len tým, že pred nimi svoju orientáciu tajím. Navyše, naši, hlavne môj otec, veľmi správne čítali medzi riadkami, a tak bola moja orientácia slon v miestnosti. Oni tušili, ja som tušila, že tušia, a veľmi ma to ťažilo.

Je to viac ako rok a pol dozadu, čo som sa rozhodla ísť s pravdou von aj pred nimi. Nevzali to dobre, ale mne sa aj tak uľavilo. Ich momentálny postoj by som vyjadrila slovom „tolerancia“. Nie je to najhorší možný stav, no medzi toleranciou a akceptáciou je priepastný rozdiel, a to sa na našom vzťahu odráža. Nemáme zlý vzťah, pomáhajú mi ako vedia, za čo som im nesmierne vďačná, no na teraz sa rozhodli nebyť súčasťou istej časti môjho života a ja dúfam, že sa to časom zmení. LGBT+ témy a moja orientácia sú u nás doma tabu. Oni sa nepýtajú a ja sama nič nehovorím.

Ak sa už táto téma náhodou otvorí, ich postoj je ukážkovým príkladom tzv. láskavého teroru*, t.j. ich neakceptácia vychádza zo strachu o mňa, o moje deti, boja sa, že mi kvôli mojej orientácii ľudia ublížia, odsúdia ma a budem to mať v živote ťažké, neuvedomujúc si, že neakceptácia a odsúdenie z ich strany mi ubližuje rovnako, ak nie viac, ako od hocikoho iného.

*koncept láskavého teroru som si požičala od svojej obľúbenej autorky Glennon Doyle

Patriť do LGBT+ komunity je niekedy veľmi náročné. Čo vnímaš ako pozitívnu stránku toho, že si queer?

Dávať si konečne vnútorne zmysel je veľmi dobrý pocit. S ním prišla sebadôvera, ktorá sa zas prejavila navonok. Musím sa priznať, že ja si užívam fakt, že nezapadám do bežnej vzorky heteronormatívnych žien, či už kvôli vzhľadu, názorom, orientácii. Nevešiam každému hneď na nos, že som teplá, coming out je z mojej strany výsada, ktorú udeľujem len ľuďom, na ktorých mi záleží, no už sa nesnažím zapadať, skrývať sa, či predstierať záujem. Nevadí mi, ak si niekto z môjho vystupovania spraví vlastné závery o mojej orientácii. Koniec koncov, pravdepodobne budú správne.

Je niečo, čo by si chcela odkázať buď LGBT+ ľuďom alebo verejnosti vo všeobecnosti?

Verejnosti by som skôr chcela dať taký podnet na zamyslenie. Veľa ľudí na Slovensku vám povie, že nepozná žiadnu LGBT+ osobu. Štatisticky je to nereálne. V širšom okruhu každého je niekto queer.

Pre tých z vás, čo nikoho nepoznáte, o nikom neviete: zamyslite sa prosím, či svojimi názormi a správaním neodrádzate niekoho blízkeho od toho, aby bol pred vami naozaj sám sebou. Verte, že najradšej by bol, no možno sa pri vás necíti bezpečne.

No a našej komunite toľko:

Napíš článok a pošleme ti darček!
Baví ťa písať a chceš mať svoj článok u nás na magazíne? Zapoj sa – napíš článok a ak ho uverejníme, pošleme ti darček od nášho občianskeho združenia!
Viac informácií →