Sťažovať sa na nedostatok viditeľnosti transrodových ľudí a predsudky prameniace z neznalosti spoločnosti vie každý, no málokto sa odváži urobiť niečo pre zmenu. Len tak čakať so založenými rukami už nebavilo chalanov z Transcendentalna, a preto zobrali veci, teda vlastne kameru, do vlastných rúk.

Transcendentalno je projekt dvoch kamarátov, transrodových mužov Adama a Patrika, ktorí vo videách na sociálnych sieťach otvorenou, humornou formou a bez prílišných formalít hovoria o svojich skúsenostiach s tranzíciou, o problémoch v LGBT+ komunite a rôznych iných súvisiacich či menej súvisiacich témach.

Patrik (23) študuje grafický dizajn na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave, pracuje v športovom obchode a vo voľnom čase sa venuje hudobnej tvorbe.

Adam (28) má ukončenú strednú školu so zameraním na grafický dizajn, no čo sa kreativity týka, inklinuje skôr k videotvorbe a herectvu. Keďže účty platiť treba 😉, momentálne pracuje na recepcii.

Chlapci prednedávnom prijali moje pozvanie na rozhovor a niečo viac o sebe a projekte Transcendentalno vám prezradia oni sami.

Adam (vľavo) a Patrik (vpravo)

Začnime teda vašim vnútorným coming outom. Kedy ste si uvedomili, že ste transrodoví? Resp. kedy ste svoje pocity inakosti dokázali pomenovať?

Patrik: To, že som iný, som si uvedomoval už od útleho detstva, už možno od troch rokov. Pomenovať svoj pocit inakosti, teda to, že som transrodový, som dokázal až niekedy v 17-18 rokoch, a pomohol mi pri tom Facebook. Moja kamarátka z Anglicka tam zdieľala fotku svojho známeho, ktorý bol po mastektómii – operácii hrudníka. Ja som dovtedy netušil, že niečo také je vôbec možné. Pozrel som si jeho profil a našiel som tam heštegy ako #trans, #ftm a pod. Keď som si ich vyhľadal, v mojej hlave nastal absolútny „boom“ z toho obrovského množstva nových informácií. Nasledujúce týždne som strávil čítaním všetkého dostupného na googli, prezeraním si heštegov na Instagrame a pochopil som, že toto som ja.

Úplná náhoda – niekto pridal na Facebook fotku a mne to zachránilo život.   

Adam: Aj ja som odmalička vedel, že som chlapec. Prvýkrát som s transrodovosťou prišiel do priameho kontaktu, keď som mal asi 14-15 rokov. Bolo to v hokejovej lige, ktorú som hrával. V tomto prostredí sa pohybovalo veľmi veľa lesieb, resp. ľudí, ktorí objavovali svoju rodovú identitu, a jedného dňa som sa z klebiet dozvedel, že jedna naša spoluhráčka zo súperiaceho tímu, už nie je Peťa, ale je Peťo (meno je samozrejme vymyslené). Navonok som sa tváril, že sa nič nedeje, no vo vnútri sa vo mne vtedy niečo zlomilo. Už som síce vedel, že zmena pohlavia je možná, no urobiť to na Slovensku a bez peňazí sa mi zdalo abnormálne. Myslel som si, že sa to dá len niekde v Amerike a za milióny dolárov. Tento chalan mi ukázal, že je to možné aj tu. 

Trvalo vám dlho zdôveriť sa so svojou identitou niekomu blízkemu? Kedy prišli prvé coming outy?

Patrik: Svoju identitu som si uvedomil už počas strednej, no nedokázal som to vtedy ešte nikomu povedať. Dosť som sa kvôli tomu trápil a leto medzi strednou a vysokou školou bolo pre mňa psychicky veľmi náročné. 

Zlom nastal tesne pred nástupom na vysokú školu. Rodičom som napísal list, ktorý som pred odchodom na internát nechal na stole. Internát som bral ako také útočisko, že budem mať kam ísť, ak by náhodou, no predpokladal som, že rodičia to zoberú v pohode, nebudú s tým mať problém. A nemali, ani rodičia, a dokonca ani starí rodičia. Veľmi rýchlo si zvykli na oslovovanie novým menom a všetky ostatné zmeny.  

Urobiť širší (sociálny) coming out som sa cítil komfortne až v čase, keď som už vedel, že budem mať oficiálne zmenené meno a doklady. Všetkých kamarátov a známych mám na Facebooku, tak som si to zavesil do statusu. Učiteľom a na študijné oddelenie som poslal e-mail. Prijatie bolo bezproblémové, medzi umelcami je väčšia otvorenosť k inakosti.

Adam: Ja som so svojím verejným coming outom čakal dosť dlho, aj napriek tomu, že či už v rodine, alebo medzi kamarátmi som cítil podporu byť tým, kým som. Pred coming outom som vnútorne zápasil s pocitmi menejcennosti, ktoré mi bránili zdôveriť sa ľuďom so svojou identitou, odhaliť sa ešte viac, spraviť sa ešte zraniteľnejším. Paradoxne, práve coming out mi v tomto veľmi pomohol.

V 26 rokoch som dospel do štádia, že „buď, alebo“.

V tom čase som mal v Bratislave vybudované aké také zázemie – mal som tu priateľku, prácu a bývanie, no nebol to šťastný život. Jedného dňa som sa v práci postavil, odviezol som sa MHDčkou na Mlynské Nivy, odtiaľ autobusom do Topoľčian, odkiaľ pochádzam, a tam som zo stanice domov inak trojminútovú cestu kráčal tridstaťtri minút. Nevedel som, či chcem plakať, alebo zvracať, chcelo sa mi všetko naraz. Mame som zavolal, aby môjho vtedy 10 ročného brata poslala preč, že jej musím niečo povedať. Doma som sa zavrel do spálne, kde som sa najprv úplne zosypal. Mama si asi myslela, že som niekoho zabil, alebo čo. Tam som jej to vtedy povedal. Že takto to je a pokiaľ s tým niečo neurobím, tak to ďalej nepôjde. 

Mamu ranila jediná vec. Uvedomila si, aké utrpenie som 26 rokov zažíval, bolo jej to ľúto, plakala, pýtala sa, prečo som musel takto trpieť. Môj otec je veľmi liberálny, tiež to zobral v pohode. Čo sa prejavovania emócií týka, v tomto sme si veľmi podobní. Neukázať ich, radšej ukázať, že sme v pohode. 

Úžasnou podporou mi bol môj mladší brat. Mama mu to po pár dňoch povedala a on ma od prvého stretnutia oslovoval Adam. Myslím, že ma má odvtedy zafixovaného ako brata a nijak inak ma nepozná. Ani raz sa nepomýlil, nijako ho to nezranilo, neublížilo mu to a náš vzťah sa vtedy dokonca zlepšil.   

Z vašich videí som sa dozvedela, že čo sa tranzície týka, mali ste pomerne odlišné skúsenosti. Poviete nám niečo o tom?

Patrik: Odlišnosti mali svoj základ v tom, že sme mali iných sexuológov. Tá moja mala pre tranzíciu zaužívaný súbor pravidiel. Človek u nej musel absolvovať rok sedení, jedno každé 3 mesiace. Na každom z týchto sedení som dostal výmenný lístok na špeciálne vyšetrenia: psychodiagnostika, endokrinológia, genetika a gynekológia. Po roku mi vystavila odporúčanie na hysterektómiu – chirurgické odobratie maternice. Táto operácia bola pre ňu podmienkou pre vydanie potvrdenia slúžiaceho na zmenu rodu a mena na matrike. Operáciu som absolvoval približne do mesiaca od jej odporúčania a hneď nasledujúci mesiac som oficiálne požiadal o zmenu mena a rodu. Tento proces trval približne rok. Potom som takmer rok čakal na mastektómiu. Dá sa povedať, že po dvoch rokoch som si mohol povedať, že som spokojný, že som tam, kde som chcel byť.

Adam: U mňa to bolo menej. Na sedenia k sexuológovi som chodil mesačne a meno a rod na dokladoch som si bol schopný zmeniť bez nutnosti hysterektómie (resp. sterilizácie) už po približne siedmich mesiacoch. Nasledujúci mesiac som začal s hormonálnou liečbou a po pol roku som absolvoval mastektómiu. 

V jednom z videí ste spomínali, že ste sa spoznali práve vďaka mastektómii. Poviete nám detaily? 

Patrik: Hej, bolo to minulý august. Ja som bol po operácii a vo facebookovej skupine pre transrodových ľudí som pridal fotku s krátkym popisom svojej skúsenosti, ktorú Adam komentoval …

Adam: „Dobré cecky brácho!“ Aj ja som také chcel. 😂🤣

Patrik: 😂🤣 Adam chcel vedieť nejaké bližšie informácie, tak ma potom kontaktoval aj cez súkromné správy. 

Adam: Na operáciu ako takú som išiel prvýkrát. Bál som sa. Na zákrok (do Košíc) som išiel sám, tak som chcel vedieť naozaj všetko. Patrik mal najaktuálnejšie informácie, preto som bol taký otravný.  

Patrik: Ja som bol rád, že sa môžem podeliť, že sa niekto naozaj zaujíma, pretože pár ľudí v skupine sa ma aj začalo pýtať, no stále to skončilo pri jednej otázke. Z Adama som cítil záujem.

Adam: Preskočila iskra. Bromance iskra. 😉😁 Nie sme teplí – o čom máme čím ďalej, tým viac problém ľudí presvedčiť, až tak to medzi nami iskrí.

Zrejme vás spojili aj iné veci ako operácia?

Patrik: Hej, nejako sme sa zakecali aj o obyčajných veciach, záujmoch, a tak. Niekedy na jar tohto roku mi Adam ponúkol, či nechcem prísť do Bratislavy, že bude mať voľný byt. On to myslel zo srandy, no ja som prišiel. A už som zostal. 

Koho nápad bol TRANSCENDENTALNO?

Adam: Ja som predtým točil také komediálne videá na svoj Instagram. Skúšal som urobiť videá aj na transrodové témy, no samého ma to veľmi nebavilo. Patrik ich videl a aj sme sa o tom spolu bavili, že ja by som aj mal záujem takýmto spôsobom vzdelávať. Keď sem Patrik prišiel bývať, tak mi rovno navrhol, aby sme s tým začali.     

Patrik: Ja som myšlienku na takéto videá nosil v hlave už dávnejšie. Ja veľmi rád hovorím o veciach a zdieľam svoje skúsenosti s inými. No na druhej strane, vedel som, že sám by som sa do niečoho takého nepustil. Keď to Adam navrhol, chytil som sa toho. 

Ako vzniklo vaše prvé video? Pripravovali ste sa naň nejako špeciálne?

Patrik: Naše prvé video vzniklo veľmi spontánne. Sedeli sme dole v krčme, …

Adam: My totiž bývame v bytovke, kde je dole krčma, chvalabohu.  

Patrik: … Adam ani nedopil pivo a povedal: „Ideme točiť!“.

Adam: A to ja vždy dopijem pivo! V tej krčme sme sa nad niečím strašne rozčuľovali a ja som si povedal, že toto proste musia počuť všetci. Tak sme sa postavili, vybehli sme hore a ani sme v podstate nevedeli, čo ideme točiť, no točili sme. Nebolo to úplne ideálne, no nejak začať treba. 

Na youtube alebo sociálnych sieťach dnes nájdeme mnoho zahraničných influencerov/vlogerov. Sú pre vás niektorí z nich inšpiráciou? A ak áno, ktorí?

Adam: Ja mám skôr presný opak. Poznám niekoľkých youtuberov, ktorí sú pre mňa vzorom toho, ako to robiť nechcem. Sú to ľudia, ktorí síce majú inšpiratívny príbeh, no spôsob, akým ho vo videách podávajú, je nezáživný, nudný. Niektorí ľudia totiž nadobudli pocit, že samotná transrodovosť stačí na to, aby tvorili zaujímavý obsah, že samotná ich skúsenosť stačí na to, aby mohli o danej problematike vzdelávať. Ich výstupom však chýba kreativita. Nestačí sa spoliehať len na svoju inakosť.

Patrik: Mne z tých dobrých napadá Chase Ross. On je super, nápaditý a vtipný. 

Aké publikum chcete svojimi videami osloviť?

Patrik: Skôr možno ľudí mimo LGBT+ komunitu, cisrodových heterosexuálnych ľudí, ktorí, ak sa k týmto videám náhodou dostanú, tak si z nich snáď aj niečo zoberú.  

Adam:  Ja chcem aj trochu provokovať, ale s rozumom. Najmä všetkých tých, ktorí majú slovo na miestach, kde ich slovo zaváži – v parlamente a v kostoloch. Mám chuť argumentovať s nimi, ukázať im, že nie sme jediní, ktorí si o nich myslia, že nie sú hodní toho, aby ich bolo tak hlasno počuť.

Je niečo, čo by ste na záver chceli odkázať LGBT+ komunite?

Projekt Transcendentalno si môžete follownúť na Instagrame tu alebo subscribnúť na Youtube tu.

Adama nájdete na Instagrame pod nickom @adam_winstonn a Patrika pod nickom @the.rave.cat.

Napíš článok a pošleme ti darček!
Baví ťa písať a chceš mať svoj článok u nás na magazíne? Zapoj sa – napíš článok a ak ho uverejníme, pošleme ti darček od nášho občianskeho združenia!
Viac informácií →