Za socialistických čias Česko-Slovenska nebolo o lesbách a gejoch takmer ani počuť. Akoby vôbec neexistovali. Náklonnosť k rovnakému pohlaviu bola na území vtedajšej ČSSR braná za úchylku, ktorú si komunistická propaganda nemohla dovoliť prijať. Komunistická ideológia bola predsa „dokonalá“ a nemohla mať nijaké nedostatky či odchýlky.

Homosexualita bola trestná ešte počas Rakúsko–Uhorska. Po rozpadnutí tejto významnej mocnosti (1918) nenastali v trestnoprávnej legislatíve Československého štátu nijaké zmeny. Na rakúsko-uhorskom zákone bolo zaujímavé, že trestal len mužov, o ženy sa vôbec nezaujímal. Pohlavný styk medzi dvoma ženami nebol vraj možný.

Po druhej svetovej vojne sa pomery veľmi nezmenili. Trestným zákonom č. 86 z roku 1950 sa zaviedla aj trestnosť styku medzi ženami. Jeho ust. § 241 až do roku 1961 znelo:

§ 241.
Pohlavný styk s osobou toho istého pohlavia.

(1) Kto sa pohlavne stýka s osobou toho istého pohlavia, potresce sa odňatím slobody až na jeden rok.
(2) Odňatím slobody na jeden až päť rokov sa páchateľ potresce, ak spácha čin uvedený v odseku 1
a) s osobou mladšou než osemnásť rokov, alebo
b) za odplatu.
(3) Kto sa ponúkne na pohlavný styk s osobou toho istého pohlavia za odplatu, potresce sa odňatím slobody na šesť mesiacov až tri roky.

Komunisti síce sľúbili, že homosexualitu trestať nebudú, po nástupe k moci však sľub nedodržali. Podľa Stalina bola náklonnosť k rovnakému pohlaviu niečo ako výplod buržoáznej spoločnosti, preto ju odmietal prijať.

Homosexuálny styk medzi plnoletými osobami sa prestal trestať až v roku 1961. Bolo to odôvodnené tak, že sa predsa nemôžu trestať chorí ľudia. Tí by sa mali predovšetkým liečiť. Homosexualita bola považovaná za chorobu, úchylku, zverstvo a často bola považovaná za následok užívania drog. Gejov a lesby automaticky spájali s prostitúciou či dokonca pedofíliou.

O inej orientácií sa počas totality dalo dozvedieť predovšetkým z vtedajšej tlače.
Zdroj: Iniciatíva Inakosť

Mnoho členov LGBT+ komunity radšej žilo v utajení. Báli sa odsúdenia spoločnosťou, straty zamestnania či straty kontaktu s rodinou. To smerovalo k depresii a v niektorých prípadoch aj k samovražde.

Psychológovia či sexuológovia sa snažili homosexualitu liečiť. V päťdesiatych rokoch boli prevedené rôzne, údajne dobrovoľné pokusy. Osobám prehrávali na projektore akty iných osôb toho istého pohlavia a účastníkom pokusu do tela vpichovali látku, ktorá vyvolávala zvracanie. Tieto pokusy, ako inak, k ničomu neviedli. Vždy mali len jeden záver: homosexualita sa liečiť nedá. Týmto spôsobom sa aspoň konečne dospelo k záveru, že homosexualita je naozaj vrodená a že gejom či lesbou sa človek nestáva následkom udalostí počas života, napríklad užívaním drog.

Prvé zmeny mentality spoločnosti v otázke inej orientácie boli citeľné až na konci osemdesiatych rokov, po nežnej revolúcií. V roku 1989 vzniklo prvé hnutie za rovnoprávnosť homosexuálnych menšín Slovenskej republiky – Ganymedes.

Zdroje:

Titulný obrázok: Libuše Jarcovjáková

Text: Denník N, aktuality.sk, Iniciatíva Inakosť

Napíš článok a pošleme ti darček!
Baví ťa písať a chceš mať svoj článok u nás na magazíne? Zapoj sa – napíš článok a ak ho uverejníme, pošleme ti darček od nášho občianskeho združenia!
Viac informácií →